Zmenpolitiku.sk alebo Ako sme vzali veci do vlastných rúk. Blog

DISKUTUJTE

VYTLAČIŤ Pošlite:

E-MAILOM

na facebook

VYBRALI.SME | ďalšie

Zmenpolitiku.sk alebo Ako sme vzali veci do vlastných rúk

My, zástupcovia akademickej, laickej, i našej obce, slovom: parta kamošov, sme sa rozhodli, že skoncujeme s frflaním na tuzemský politický establišment.

My, zástupcovia akademickej, laickej, i našej obce, slovom: parta kamošov, sme sa rozhodli, že skoncujeme s frflaním na tuzemský politický establišment. Namiesto chrlenia žlče, ohňa a síry, sme si - v duchu sčasti recesistickom - zaumienili, že jedného pekného dňa tých našich hochštaplerov z Olympu nielenže vyženieme, ale následne sa na ich miestach aj uvelebíme. (To aby im ani úchytkom nenapadlo vrátiť sa späť!)

Prečo hore?

Osobne sa nazdávam, že politika všedného dňa je záležitosťou natoľko obskúrnou a efemérnou, že jej zákonitosti nedokáže dostatočne uspokojivo pomenovať ani trio bratislavských top politológov. Stačí, ak zvrtneme reč na závratnú popularitu nášho kabinetného predsedu, ktorý už vyhlásil vojnu kadekomu. Len tak od pása: zdravotné poisťovne, banky, monopoly, opozícia... (Stačí si do google zadať „Fico vyhlásil vojnu").

Nuž, a tu niekde sme si povedali: DOSŤ. Chopili sme do rúk pevnú obuv, a vydali sa na horu. I keď prvotný úmysel - výstup na Chopok - v sebe nezahŕňal politický rozmer, spoločenské udalosti medzičasom dozreli do finálnej fázy občianskeho pobúrenia.

Happening na Chopku

Ono, takéto masové výstupy na kopec (aj s celým huriavkom okolo toho), majú v slovenských dejinách svoje neodškriepiteľné miesto. Za všetky spomeniem len pamätnú opekačku Štúrovcov na Devíne. Nám sa na Chopok drevo, zápalky ani slaninu trepať nechcelo. Sotva sme tam vytrepali seba, náš manifest a fľašu barackovice.

Cestou na vrchol sme prvoplánovo debatovali o zložení elektorátu, ktorý by sme chceli ako politický subjekt osloviť. Dano, budúci lesný inžinier a možno minister pôdohospodárstva, hovoril o robotníkoch i národne orientovaných. Druhý Dano, budúci letový dispečer a možno minister obrany, mu naliehavo skákal do reči, a polemizoval nad tým, ktorí sú tí „národní". A napokon, Miro - tretí z našej štvorčlennej výpravy - budúci doktor a možno minister zdravotníctva, mumlal čosi o tom „milióne, ktorý volil Radičovú". Ja som mlčal. Že by prvá slovenská catch-all party? Ktovie.

Bleskový strih, a boli sme tam. Uznojené čelo, 2024 metrov nad morom, mierne chvejúce sa kolená a auditórium v počte zhruba štyroch desiatok nič netušiacich turistov. Minister obrany výrazným tónom upozornil všetkých prítomných, že uvidia, čo ešte nevideli, a oni naozaj stíchli a čušali až do mojej poslednej vety: „Nech miesto hromobitia kanónov, znie krotký cengot fliaš." A bolo to. Svet počul, čo počuť mal, ministra zdravotníctva sme poslali medzi ľudí „po podpisy", a on sa vrátil s rovnými dvoma desiatkami. Neuveriteľné.

Na záver

Možno niektorých z vás prepadnú po prečítaní nášho manifestu pochybnosti o našom duševnom zdraví. Azda si pomyslíte, že si robíme z liberálnej demokracie a právneho štátu len miesto pre svoje rozmarné výstrelky a iné voloviny. Osobne sa ale domnievam, že nie sme o nič väčší komedianti, ako tí, čo išli včera do Komárna pokrikovať na cudziu hlavu štátu, ako tí čo sa bijú sa do hrude sťa by praví Slováci, ako tí, čo nevedia nič, len šíriť nenávisť a štvať proti „nepriateľom národa". Nenahnevajte sa, mne je bližší humor, než zaťaté päste.

PLNÉ ZNENIE MANIFESTU:

Hory/nahlas

(Verejnosť proti extrémizmu)

„Kto hľadá v alkohole iba mok na uhášanie smädu,

ten nevie, čo je to viesť s duchom krok,

ten nezná úžasnosti rozletov,

len ľudskú prízemnosť a ľudskú biedu.

Čím väčšia múdrosť do človeka vstúpi,

tým väčšmi skláňa sa pred mágiami liehu,

ktoré ho prevážajú s istotou čarokrásnou

tu od sna k snu, tam od brehu k brehu."

(J. Smrek)

Ctení občania,

Pobúrení udalosťami posledných mesiacov, stretli sme sa tu - my - zástupcovia akademickej obce i laickej verejnosti, aby sme opäť vzali svoje záležitosti do vlastných rúk, a jednohlasne povedali: DOSŤ.

Je to už 41 rokov, čo boli minulé generácie našej spoločnosti traumatizujúco konfrontované s bezprecedentným použitím hrubej sily. Tanky a samopaly cudzích vojsk sú - za súčasnej geopolitickej konštelácie v tuzemsku - už takmer utópiou. Avšak Jóbova rana, ktorú v sebe nosíme vypálenú od nepamäti, nás straší dodnes. Ide o násilie v nás, ktorého čírym extraktom sú všetky pseudonárodné pospolitosti a hnutia kumulujúce nenávisť, radikálne odnože feminizmu, enviromentalizmu, antisemitizmu - a predovšetkým - bojovníci proti alkoholizmu.

My - občania - študenti - humanisti, sa tvrdo ohradzujeme proti všetkým formám virulentného radikalizmu a zhubného extrémizmu, ktoré metastázujú v našej spoločnosti celé desaťročia.

Dnes - symbolicky - na vrchole hory, si pripíjame a súčasne ustanovujeme novú nezávislú občiansku iniciatívu Verejnosť Proti Extrémizmu. A vedno s veľkým básnikom hrdo vyhlasujeme:

„Ani nebude dobre na svete,

kým ruky, ktoré plnia náboje,

nenavrátia sa ku plneniu fliaš,

Prečo má tiecť krv?

Nech tečú nápoje!

Nech miesto hromobitia kanónov

znie krotký cengot fliaš."

21. 8. 2009

Tieto páčivé tváre si médiá zakrátko obľúbia!